A.IMPORT.cz - společnost s ručením omezeným

Aerosolová terapia

Respiračný systém:

Respiračný systém je zložený z dolných a horných dýchacích ciest.
Horný zahŕňa:

• Nos
• Pharynx (hltan)
• Larynx (hrtan)

Dolný zahŕňa:

• Tracheu (priedušnica)
• Bronchy (priedušky)
• Bronchioly(priedušničky)
• Alveoly (pľúcne mechúriky)

Vzduch prúdi cez nosné prieduchy a ústa, vstupuje do hltanu a posúva sa do hrtanu.
Pod ním sa otvára trachea a rozvetvenie bronchov a pozdejšie ďalšie vetvenie vytvárajúce bronchiálny strom. Užšie vetvenie sú bronchioly. Odtiaľ ide vzduch do alveol, kde prebieha výmena plynov.
Celá rada pathológií prebiehajúcich v respiračnom systéme môže byť liečená farmakologicky cestou inhalačnej terapie.

Aerosolová terapia

Inhalačná liečba je v súčasnosti jedna z najdôležitejších metód pre mnoho ochorení respiračného systému, niekteré z nich patria k hlavným príčinám zvýšenej morbidity a mortality. Tento druh terapie má niekoľko výhod:

1. možnosť získania silného lokálneho účinku bez celkového zaťaženia organismu

2. možnosť pôsobiť dokonca v extrémnych periférnych oblastiach dolných dýchacích ciest (vrátane alveol), pretože vďaka jemnej disperzii častíc tvoriacich aerosol môžu pokryť väčšiu plochu

3. zníženie nežiadúcich vedľajších účinkov typických pre bežné metódy

Výsledkom týchto faktorov táto metóda môže byť uznávanou platnou pomocou v liečbe broncho-pulmonálnych ochorení. Hlavnou výhodou je dosiahnutá vysoká koncentrácia liečiva v špecifickej oblasti. Je dôležité použiť k tomu spoľahlivé prístroje navrhnuté medicínskymi odborníkmi.

Prečo je inhalačná liečba doporučovaná?

Inhalačná terapia je široko použiteľná liečebná procedúra ochorení respiračného traktu a i v niektorých prípadoch taktiež pathológiou s rôznym orgánovým postihnutím. 
Sú to: Infekcie dolných a horných dýchacích ciest ako je sinusitis, rhinitis, otitis bakteriálny a vírová bronchitis.
Ďalšie sú ochorenia zapríčiňujúce zníženie respiračných funkcií ako je astma, chronická obštrukčná bronchitis, mphysem, ronchioktázia, bronchiolotis a parenchymatózne ochorenie ako je Pneumocystis pneumonia a infekcia synticiálny respiračný vírus.

Zaujímavosťou je napríklad, že možnosť podávania proteínov ako je inzulín inhalátorom môže byť hodnotnou alternatívou injekcií. Povzbudivé sú možnosti priameho ovplyvnenia systémovej cirkulácie a klesajúce compliancie pacientov vyžadujúcich opakovanú liečbu v dlhšej perióde.
Konečne vývoj nových molekulárnych látok ako je interleukín v terapii astmy, alpha 1-antitrypsinu v liečbe cystickej fibrózy a emphyzému, interferónu v liečbe sklerosis multiplex a hepatitis B a C, calcitonin ako liečbe osteoporozy... znovu obnovuje záujem o terapiu neinvazívnou prirodzenou a ľahko použiteľnou ponukou inhalačnej liečby mnoho pľúcnych a systémových ochorení.

Kto je najviac náchylný respiračným ochoreniam?

1. deti
2. starší ľudia

Zatiaľ čo v prvom prípade sú príčinou rekurentné infekcie a relapsy,
v druhom prípade vekový faktor spôsobuje i väčšiu morbiditu.


Z histórie inhalácií

Inhalačná terapia má veľmi dávne korene, za dôb Hippokrata (V-VI storočí B.C.) boli inhalované látky ako je menthol alebo eukalyptus ako liečba dýchacieho traktu. Termín aerosol má základ v slove aer(air) a sol (solution) bol prvý krát použitý v r. 1932 Whitlawom, Gray a Patterson definovali tekutinu alebo pevné častice suspendované vo vzduchu ako aerosol.
Predtým než bolo toto slovo uvedené používal sa výraz ako nebula, hmla, para popisujúce suspenziu malých častíc v plyne. Z historického hľadiska to bol grék Pedanus Diascorides, otec pharmaceutických vied, kto prvý predpísal inhaláciu siričitou parou v prvom storočí.
Pozdejšie medzi 131 a 201 A.D.Galén doporučoval sojim pacientom siričitú paru z vrcholu Vesuvu. Behom deviateho storočia inhalovali juhoamerickí indiáni výpary obsahujúce durman a fajčili sušený durman Datura Ferox ako druh liečby astmy. Od r. 1803 bola táto terapia rozšírená vo Veľkej Británii a od r 1992 v Taliansku, kde boli predpisované cigarety obsahujúce durman na astmu.
Do konca 19. storočia prišla prvá inhalácia tekutiny. Štúdie popisovaly usádzanie častíc v pľúcach a hľadali sofistikované inhalačné prístroje. Počiatkom 19. storočia bol vyrobený prvý kompresorový inhalátor (Jean Sales-Girons,Single and Richardson). V období rozšírenia tuberkulózy koncom 19. storočia boli hľadané možnosti asepsie v aerosolovej terapii, ale výsledky boli neúspešné. Po tomto období až s objevom adrenalínu a efedrínu počiatkom 20. storočia sa vrátila aerosolová terapia do obľuby. Vylepšený tryskový nebulizér pneumologických odborníkov R. Tiffeneau a M.B. Wrighta mal za následok väčší rozvoj praktickej inhalačnej terapie. Pred 150 rokmi napriek zlepšeniu nebulizátoru nebola inhalačná terapia zďaleka dokonalá, až s objavmi nových liekov a nebulizačných systémov dosiahla skutočného rozvoja s požadovanými výsledkami.


Čo je aerosol a ako ho môžeme získať?

Terapeutický aerosol je roztok/suspenzia častíc (tekutých alebo pevných s rozmermi medzi 0,001 a 100 um) unášaná plynom (obvykle vzduchom).

Ten je inhalovaný a vtláčaný do dýchacích ciest.
Zloženie:
1. plynná fáza(vzduch alebo kyslík)
2. fáza pevných častíc predstavuje medikament

Napríklad aerosoly, ktoré sú spontánne v prírode sú výpary, prach (pevné častice aerosolu), nebuly (tekuté častice aerosolu). Usadzovanie častíc aerosolu je založené na troch princípoch.

1. zotrvačný ráz: závisí hlavne na anatomických podmienkach dýchacích ciest
   Inhalované častice pokračujú svoju cestu v priamej línii a ak stretnú prekážku usadia sa v tejto úrovni. Inertným účinkom sa usadí vo vyšších dýchacích cestách a väčších bronchách.
2. gravitačná sedimentácia: vďaka sile gravitácie, ktorá pôsobí na častice, sa postupne urýchli smerom dole až do správnej rovnováhy medzi hmotnosťou a silou vzdorovať pohybom
   Všetky častice s väčšou hustotou než vzduch sa usadia na úrovni malých dýchacích ciest a alveol.
3. propagácia: častice sa zrážajú a obzvlášť častice pohybujúce sa tzv. Braunovým pohybom, sa pohybujú nepravidelne v rôznych smeroch. Rýchlosť propagácie vzrastá so znižovaním rozmerov častíc tak, že malé sa usadzujú zásadne v dolných dýchacích cestách.
   

Pharmaceutické štúdie umožňujú používať aerosoly ako prostriedok riadenej medikácie. Aerosol môže byť užívaný rôznymi metódami:

• Roztoky k inhalácii
• Práškové formy
• Tlakové dávkovače aerosolu

V prvom prípade sú roztoky premieňané v aerosol pomocou špeciálnych nebulizérov.
Práškové formy sú aktívne medikamenty v pevnej forme vyrábané v kapsuliach alebo predosed powder (preddávkované prášky). Pacient inhaluje špeciálnymi aplikátormi nazývanými dry power inhalers.
Konečné tlakové dávkovače majú hermeticky stlačený plyn,po stlačení vydá obsah medikamentu v roztoku alebo suspenziu spoločne s ďalšími substanciami. Každé jedno stlačenie predstavuje dopredu určenú dávku.


Ako sa usadzuje aerosol v dýchacích cestách a v závislosti na čom?

Usadzovanie aerosolu v rôznych oddieloch respiračného stromu závisí na chemických a fyzikálnych faktoroch. Najdôležitejší z toho je aerodynamický rozmer častíc pripravených prístrojom. 

Počas minulých rokov tieto aspekty boli skúšané a konečne klasifikované v School of Pneumology najmä na Univerzite v Ríme La Sapienza pod vedením prof. Claudio Terzano, ktorý študoval podrobne všetky aspekty medikamentov a technológií uplatňovaných v aerosolovej terapii. Zatiaľ čo nie je ťažké definovať rozmer častíc sférický (geometic) aerodynamický rozmer (d ae) je termín obvykle používaný k definícii nesférických častíc ako sú aerosoly, ktoré majú extrémne iregulárne tvary. Aerodynamický rozmer určuje indikáciu chovania častíc vo vzduchu alebo filtri (maska,…)

Keď častica voľne dopadne je vystavená dvom protikladným silám:

a) konštantná dolu smerujúca sila zapríčinená hmotou častíc a akceleráciou gravidity
b) ďalšia sila protikladného smeru v závislosti na tvare častíc, na frikcii materiálov a na rýchlostnom prispôsobení

Častice akcelerujú a po istom čase je odpor vzduchu v rovnováhe s akceleráciou gravidity. Následkom toho je rýchlosť častíc stabilizovaných tzv. "finálna rýchlosť častíc".

d ae popisuje aktuálnu veľkosť častíc s geometrickým rozmerom d a s densitou p:

korešponduje s rozmerom sférickým s organickou densitou, ktorá má rovnakú sedimentačnú rýchlosť ako častice skúšaného tvaru a hustoty.
Definícia aerodynamického rozmeru je rozmer gule organickej densitiy 1/cm3, ktorá padá voľne vzduchom, rovnako ako častice skúšané.

Častice s väčším aerodynamickým rozmerom než 2um sa zastavia v horných dýchacích cestách. V praxi je filtračná funkcia maximálna na úrovni nosnej mukózy vďaka prítomnosti riasiniek a anatomickej štruktúre schopnej vytvoriť turbulencie podporujúce usadzovanie väčších častíc.

Častice s aerodynamickým tvarom medzi 0,5 až 5um sú schopné dosiahnuť dolných dýchacích ciest a inhalačný medikament môže byť tak unášaný ich efektom na miestnej úrovni.Tak sa tvorí dýchateľná frakcia.
Častice s menším aerodynamickým rozmerom než 10um sa môžu dostať do bronchiálneho stromu v závislosti na ich veľkosti do rôznych oddielov traktu (tracheobronchiálne, bronchoalveolárne). Toto rozlíšenie sa nazýva inhalačná frakcia podľa C. Terzana.


Aké sú ďalšie faktory ovplyvňujúce usadzovanie aerosolu v dýchacích cestách?

Ďalej aerodynamický rozmer častíc udeľujú prístroje, tu sú ďalšie početné podmienky pre usadzovanie aerosolu v dýchacích cestách a v špecifických oblastiach pľúc. Obzvlášť:
1. výkon prístroja použitého v terapii
2. veľkosť, hustota, rozpustnosť, chemické zloženie, elektrický náboj, fyzikálne skupenstvo častíc a hydroskopičnosť

Posledný faktor hraje dôležitú rolu v usadzovaní aerosolu vo vzdušných cestách. Faktom je, že akcentuje hmotu častíc a následne ich aerodynamický tvar.
Častice penetrujúce respiračný strom sú vystavené relatívnej vlhkosti okolo 99 %. Výsledkom tohto je, že insolubilné častice narastajú vo svojich rozmeroch absorpciou vody.
Nárast aerodynamického tvaru častíc tvorí v aerosole tesnú súvzťažnosť s ich usadzovaním v dýchacích cestách.

Zatiaľ čo častice s väčším rozmerom než je 20 um končia v horných dýchacích cestách, s rozmerom menším než 5um dosahujú dolné dýchacie cesty.
Šírka nárastu častíc zásluhou hygroskopicity závisí na vstupnom rozmere a čase pobytu v pľúcach.
Ďalšie faktory podmieňujúce konečné usadzovanie častíc zahrňuje:
1. individuálna anatomická charakteristika: vek, pohlavie, rasa, morfológia respiračného stromu, pľúcna pathológia, zmeny geometrické v dýchacích cestách a individuálne ventilačné parametre, taktiež zmeny ciest usadzovania aerosolu v dolných dýchacích cestách.
2. individuálne fyziologické parametre: súčasný objem (objem vzduchu inhalovaného a exhalovaného behom kľudného dýchania) reziduálna funkčná kapacita (objem vzduchu, ktorý zostáva v pľúcach na konci najsilnejšieho výdychu) a apnoe (zadržaný dych).
Pri 10 sekundovej apnoe na konci inhalačného nárastu častice zostávajú v pľúcach a to umožní, že sa liek usadí.


Mass median aerodynamic diameter a standard geometric deviation


Stredný aerodynamický priemer a štandardná geometrická odchylka. Aký má zmysel, k čomu slúži a ako sa meria ?
Distribúcia častíc pripravených rôznymi prístrojmi môže byť hodnotená štatisticky meraním dvoch parametrov.

1. mas median aerodynamic diameter (MMAD)
2. geometric standard deviation (GSD)

1. Mass median aerodynamic diameter (MMAD)

označuje rozmer, ktorým môže byť hmota rozdelená rovnomerne:
50% hmota definovaná MMAD bude korešpondovať s malými časticami a 50% s veľkými. Napríklad v heterogénnom aerosole s MMAD 3 um 50% častíc má malý rozmer do 3 um a zostávajúcich 50% bude mať rozmer väčší než 3 um. Pre počítanie MMAD používame štandardnú logaritmickú krivku aerodynamických rozmerov danou osou x a distribuovaným objemom daným na ose y.

Všeobecne:
Aerosoly s MMAD okolo 10 um sú vhodné pre liečbu patologických ochorení horných ciest dýchacích
Aerosoly s MMAD od 2 um sú optimálne pre usadzovanie v úrovni dolných dýchacích cest
Aerosoly s MMAD 0,5-2um sú predurčené do oblasti alveol

Častice s MMAD menším než 0,5 um sú všeobecne vydychované a preto negatívne prispievajú k terapeutickému efektu.

2. Geometrická štandardná deviácia (GSD)

Poskytuje označenie distribúcie rozmeru častíc, ktoré môžu byť inhalované a rozdeľovať aerosol v 
1. mono spread aerosol s GSD pod 1,22 charakterizované faktom, že častice chrlené prístrojom majú všetky rovnaký aerodynamický rozmer
2. hetero spread aerosol GSD nad 1,22 charakterizované širokým rozptylom častíc s aerodynamickým rozmerom
Vysoká GSD preto určuje široký rozptyl častíc (viac častíc s rôznym rozmerom, od väšľích po menšie) prítomné oproti aerosolu s malou GSD.
Liečebné aerosoly vydávané súčasnými prístrojmi sú hetero rozprestreného typu, sú zložené z častíc s rôznym aerodynamickým tvarom, pretože prístroje so schopnosťou dávkovania mono spread aerosolov nie sú k dispozícii na bežnom pharmaceuticko - technologickom trhu.

Faktory, ktoré môžu zapríčiniť zmeny v MMADD a GSD sú:

1. odparovanie solventu vo vnútri roztoku
2. zhlukovanie častíc
3. usadzovanie častíc na hadičke, náustku, chambroch a spaceroch
4. malý výkon ampule alebo kompresoru
5. viskozimetrické a tenzometrické vlastnosti používaných liekov

Aerodynamický rozmer MMAD a GSD sa zapisuje veľmi presne rôznymi prístrojmi vrátane Aerosizer a Malvern.


Systémy produkujúce aerosoly

Prístroje pre aerosolovú terapiu

Pneumatický inhalátor: nebulizácia vzniká urýchlením roztoku pozdĺž úzkej trubice cez veľmi malý otvor ( Venturiho efekt )

Ultrazvukový inhalátor: nebulizácia zapríčínená energickou transmisiou ultrazvukovým zdrojom.

Nebulizéry sú konštruované tak, aby bolo extrémne mnohostrannými prístrojmi a mohli byť použité pre rozptyl liekov v solúcii alebo suspenzii. Jednou z výhod kompresorových a ultrazvukových prístrojov je, že sú maximálne jednoducho použiteľné, nevyžadujú žiadnu námahu alebo koordináciu medzi časom disperzie liekov a inhaláciou. Požiadavkom je inhalácia správnej dávky lieku, všetci pacienti dýchajú spontánne. Kompresorové a ultrazvukové nebulizéry sú používané pre dospelých i deti obzvlášť za nasledujúcich podmienok:

1. dlhé obdobie domácej liečby ochorení dýchacieho traktu (astma, chronická bronchitis, bronchiolitis atď.)
2. pre zaistenie vysokých dávok liekov
3. niektoré liečivá ako sú napr. ATB nie sú k dispozícii v inej forme aplikácie
4. keď pacienti nie sú schopný užívať suché inhalácie a aerosoly v tlakových dávkovačoch
5. na pohotovosti, prvá pomoc a respiračná liečba obzvlášť pre pathológiu inštruktívneho typu
   

Dávky aerosolu v tlakových dávkovačoch:
Obsahujú suspenzie alebo solúcie s povrchovo aktívnym agens, lumbrikant a pohonný plyn (CFC, HFA) s priemerným tlakom 3 atmosféry. Po stlačení dna dávkovača je vydané preddávkované množstvo liečiva (rôzne podľa typu aplikátoru 25 až 100um). Podmienkou použitia je bezpečné pretrepanie pred použitím. Na rozdiel od kompresorových a ultrazvukových inhalátorov tieto typy aerosolov vyžadujú správnu inhalačnú techniku.
Dôležité faktory pre správnu liečbu zahŕňajú:

Koordinácia medzi rozptylom lieku a inhaláciou, ktorá musí prebiehať simultánne.

Pomalá a hlboká inhalácia .

Zadržanie dychu na minimálne 4 sek. (lepšie až na 10 sek.).

Nevyžaduje vysoký inhalačný tok a má následujúce výhody:

Môžu byť ľahšie použiteľné.

Rozptyl je presný a môže dať opakovane dávky liečiv.

Preddávkované aerosoly v suchej forme majú nasledujúce vlastnosti:
1. Sú aktivované priamo, keď pacient inhaluje.
2. Všeobecne rozptyl väčšieho toku (60-90 l/min) v porovnaní s nebulizérom a dávkovacími aerosolmi (menej než 30 l/min).
3. Nerozptyľujú povrchovo aktívny agens a pohonné látky škodlivé pre prostredie.

Z týchto dovodov by mohli úspešne nahradiť dávkovače. Bohužiaľ suchá forma je vo vnútri vysoko hygroskopická, tak že častice majú tendenciu zhlukovať sa ľahšie s následným nárastom ich rozmerov a MMAD. Vysoký inhalačný tok má za následok väčšie usadzovanie liečiva v hornej úrovni (orolarynx, trachea) s následným efektom na bronchoalveolárnej úrovni.
Naviac inhalácia suchej formy môže byť príčinou podráždení (kašľa, bronchospasmy) v úrovni dolných dýchacích cest. Inhalačné toky okolo 30l/m optimalizujú usadzovanie inhalovaného lieku a predstavujú hlavnú snahu zameranú na dosiahnutie správnej inhalačnej techniky.
Konečne taktiež nosné spreje a mikronizované irigátory sú efektné pomôcky pre liečbu ochorení horných dýchacích cest. Nosný sprej je obzvlášť vhodný pre liečbu rhinosinusových ochorení a je nutné dosiahnuť čo najvyššiu koncentráciu lieku na lokálnej úrovni.

Má výhodu v ľahkom použití.

Dáva dobrú distribúciu liekov na úrovni nosnej mukózy

Je zbavený pohonných látok škodlivých pre prostredie

Lieky môžu byť nebulizované dvoma mechanizmami:
1. Manuálne pacient stlačí aplikátor, svojimi prstami natlačí roztok do nosu. Tento systém má jednu nevýhodu: dávka riadeného lieku nie je presne pod kontrolou, pretože je to závislé na priestore a vynaloženom tlaku
2. Preddávkovanie v prípade mechanického generátoru kontroly množstva lieku všeobecne. Obsah bude vždy rovnaký čo je relatívne výhodné zvlášť v prípade dlhodobej liečby. Použitie mikronizovaného irigátoru je ako metóda pre liečbu ochorení horných dýchacích cest ako nasopharyngitis, chonická sinusitid, otitis stredného ucha, procedúry pre nosnú hygiénu a likvidáciu nosných sekrétov.

Spoločne použitie s aerosolovou terapiou primárne v dýchacích cestách má terapeutický a hygienický účel:
Čistenie mukózy zlepšuje absorpciu nebulizovaných liečiv a to ďalej zvyšuje účinnosť.


Spacery a Chambery?
Pri použití dáviek aerosolov v pretlakových dávkovačoch je ťažké simultánne koordinovať tvorbu aerosolu a inhaláciu a taktiež ďalšie akcie potrebné pre optimálne využitie.
Problém vyriešenej koordinácie predstavujú spacery. Sú dva rôzné druhy:

Aktuálny spacer bez chlopne

Udržiavacie chambery s inhalačnou a exhalačnou chlopňou

Spacery sú otvorené trubice, ktoré majú nasledujúce vlastnosti:
1. rast priestoru medzi aplikátorom a ústami pacienta tak, že pozdejšie je voľné dýchanie vo vnútri spaceru bez koordinácie jeho pohybu.
2. redukcia evaporizácie pohonnej látky predtým než inhaluje pacient aerosol a rýchlosť častíc, sú cestou povzbudzované väčšie častice tak, že v žiadnom prípade nedôjde k nedostatočnému alebo terapeuticky nevýhodnému usadzovaniu vo vnútri spaceru.

Udržiavacie chambery s chlopňou môžu taktiež držať substancie vyrobenej dávky aerosolu, dávajú periódu 3-5 sekund medzi produkciou liečiva a inhaláciou, touto cestou eliminujú potrebu koordinovať manipuláciu a dýchanie. Redukciou MMAD spacery a chambery umožňujú väčšie množstvo inhalačného liečiva usadiť v periferných úrovniach.

Ako použiť spacer:

1. zatrepte sprudka a vložte spacer
2. ak je nový vytvorí aspoň 20 dávok lieku
3. výdych von ak nemá chlopňu
4. pozícia náustku medzi pery - vložiť za skus zubov
5. stlačiť
6. inhalovať pomaly a hlboko okolo 5-7 sekúnd
7. držanie dychu okolo 10 sekúnd
8. inhalácia opäť bez stlačenia
9. čakať minútu pred ďalšou dávkou


Kompresorový nebulizér - funkčný princíp

Produkuje aerosol na princípe Venturiho efektu.
Vzduch plynúcí cez trubicu s malým rozmerom a veľkou rýchlosťou s konštantným prúdom 6-8l/min nasáva roztok z ampuly.
Solúcia potom vyráža smerom hore, prichádza do kontaktu s vrcholom ampule tak, že rozbije roztok vo vnútri na malé kvapky. Najväčšie častice majú tendenciu usadzovať sa po ceste ampuly a vracať formovanú časť roztoku. Najmenšie častice idú von z prístroja v tvare aerosolu a za chvíľu majú tendenciu rýchlo evaporizovať.
Touto cestou musí byť aerosol inhalovaný pomocou úst, nosu, alebo pomocou masiek.

Ultrazvukový nebulizér - funkčný princíp

Ultrazvukový nebulizér je schopný pomocou piezoelektrického kryštálu transformovať vysokofrekvenčné oscilácie v mechanické oscilácie. Tieto sú transmutované vždy v roztoku nebulizéru priamo alebo cez tekutinu nazývanú spojovacia tekutina obvykle z destilovanej vody.
Vysoká frekvencia turbulenciou mení aerosol v častice, ktoré unikajú z prístroja vďaka prúdu vzduchu tak, že môže byť inhalovaný pacientom. Zvyšujúca sa frekvencia piezoelektrického kryštálu redukuje MMAD.

Aerosolová terapia u detí
Inhalačná terapia sa týka pathológií ako je astma, bronchiolitis, sekrečný otitis,chronická sinusitid a pathológia adenoidného tkaniva.

Pľúcne usadzovanie liečiv utvorených inhaláciou má rovnaké princípy ako u dospelých, ale je často podceňované v porovnaní s pozdejším vekom. Elementy, ktoré diferencujú dospelého pacienta od pediatrického, môžu byť príčinou zmenšenia dávok lieku, ktoré sa dostanú na úroveň pľúc:

menšie častice v dolných dýchacích cestách

väčšia respiračná frekvencia, ktorá se vyskytuje obzvlášť napríklad keď dieťa kričí

väčší inhalačný čas

malá schopnosť koordinovať a zadržiavať dych

Z týchto dôvodov je použitie nebulizácie preferované i v liečbe detí a batoliat.
Pri použití nebulizéru nie je vždy nutné použiť masku, pretože to vždy nekoreluje s terapeutickým výsledkom. Spojenie s maskou vyhovuje deťom pod 5 rokov. Bude tiež ľahšie k dodržaniu správnych prijímov lieku špeciálne u neposedných alebo nespolupracujúcich detí. Vo väčšine prípadov nie je možné použiť nosnú násadu, mohol by byť príčinou malej lézie na úrovni mukózy.
Použitie preddávkovaných aerosolov môže byť efektné u detí, obzvlášť pokiaľ to sú spacery a chambery. Pre deti od 6 rokov schopných aplikácie dostatočného inhalačného prúdu z prístroja cez 50 l/min v suchej forme môžu byť použité. Pre pathológie ako je rinitis, chronická rhinosinusitis je možné použiť sprej a občas kvapky, tento pomerne jednoduchý postup je preferovaný u detí.
Nebezpečenstvo infekcie a kontaminácie prístroja eliminujeme očistením prístroja a použitím iba pre jedného pacienta v určenom čase.


Pokyny pre použitie kompresorového inhalátoru

• Naplňte ampulku liečivom.
• Spojte ampulku s kompresorom pomocou spojovacej hadičky.
• Nebulizácia liečiva aspoň 15 sekúnd (pomôže aerosolom saturovať cesty z ampule s následnou inhaláciou častíc s malým rozmerom a redukciou objemu lieku usadeného na úrovni orofaryngu).
• Ak používate náustok (nepostrádateľný je pre dolné dýchacie cesty), vložte ho pevne medzi zuby a zavrite ústa.
• Ak je pridaná výdychová chlopňa, dýchajte polozavretými ústami súčasne s použitou nosnou klipsou.
• Ak použijete masku, uistite sa, že sedí pevne na tvári. Dýchajte pomaly a s dychovými pauzami a do konca.
• Za každým nádychom (5-10 sekúnd) nasleduje silný výdych.

Očista: Umyjte ampulku teplou vodou (nie detergencia), osušte taktiež spojovaciu hadičku.


Pokyny pre použitie ultrazvukového inhalátoru

• Naplňte vodný rezervoár vodou.
• Vložte nebulizačný roztok do nebulizačného kalíška.
• Ak používate náustok (dôležitý pre dolné cesty dýchacie), vložte ho medzi zuby a zavrite ústa.
• Ak je pridaná exhalačná chlopňa, ústa sú pootvorené a súčasne je použitá nosná klipsa.
• Ak použijete masku, uistite sa, že sedí pevne.
• Dýchajte pomaly v aktuálnom objeme, s dýchacími pauzami na konci každého nádychu (5-10 sekúnd) nasleduje rýchly výdych.
• Testovanie liečiva použitého v ultrazvukovom inhalátore Projet